Veď z investícií predsa profitujú aj ďalšie generácie, tak prečo by mali celú sumu z daní zaplatiť súčasné generácie? Malo by platiť tzv. „zlaté pravidlo“1: každá generácia by mala platiť za to, čo využíva. Inak povedané, „bežný rozpočet“ štátu by mal byť na nule a na rozvojové investície s pozitívnym vplyvom pre budúce generácie by sme si mali požičať.
Predtým, ako sa pozrieme na čísla, rád by som zdôraznil, že nie som veľkým fanúšikom vyčlenenia investícií z deficitu. Z mnohých dôvodov by som rád spomenul aspoň tri. Po prvé, osobne nepreferujem betón a asfalt nad vedomosťami. Nechcel by som sa tváriť, že len fyzické investície sa rátajú a peniaze vložené do ľudského kapitálu (školstvo a čiastočne aj zdravotníctvo) sú len obyčajnou spotrebou. V 21. storočí je to podľa mňa skôr naopak. Po druhé, dlhoročné skúsenosti na Slovensku ukazujú ako veľmi neefektívne sa dá investovať aj do infraštruktúry. Pri možných úsporách sa stále bavíme o stovkách miliónov eur, preto ponúkať bianko šek pre dopravné investície môže byť veľkým hazardom. Dobre vieme, že stavať za akúkoľvek cenu nie je zvyčajne lacný špás. Po tretie, nemôžeme ignorovať v akej kondícii je ekonomika. V horších časoch sa nájde viac dôvodov na verejné investície ako v lepších obdobiach. Na Slovensku to býva presne naopak: v recesii šetríme na investíciách, kým v dobrých časoch chceme stihnúť toho čo najviac.Dajme teraz moje obavy na chvíľu bokom a skúsme sa na problém pozrieť optikou zástancov špeciálneho zaobchádzania s betónom a asfaltom. Skúsme vyrátať – podobne ako vo svete firiem – ako vyzerá deficit, ak od výdavkov odrátame investície a naopak, prirátame k nim odpisy (keďže tie vyjadrujú mieru použitia kapitálových statkov súčasnými generáciami).
Nemôžeme začať inak ako s eurofondami. Z pohľadu investícií totiž žijeme vo výborných časoch. Európski daňovníci nám od roku 2004 poslali o 11 mld. EUR viac než sme do spoločnej kasy museli zaplatiť. Z týchto zdrojov sme opravovali školy, stavali diaľnice, atď. Byť čistým príjemcom eurofondov je dobrá príležitosť dať verejnú infraštruktúru do poriadku. Škoda, že sa nepodarilo všetko a bez významných prešľapov (korekcie) vyčerpať. A čo spolufinancovanie, nezhoršuje deficit rozpočtu? Ako píšem tu, nie. Každé jedno euro navyše na spolufinancovanie je spojené s cca. 6 eurami a 50 centmi z rozpočtu EÚ. Ak vyrátame, koľko z tých 7.50 pristane hneď na účtoch štátu (ako dane a odvody), zistíme, že je to blízko 1 eura (závisí od skutočnej štruktúry čerpania eurofondov v danom roku). Inak povedané, vyššie spolufinancovanie o 1 euro na výdavkovej strane rozpočtu prinesie okamžite do príjmov približne rovnakú sumu (bez sekundárnych efektov). Okamžitý vplyv na deficit je preto blízky nule.
Je čas odpovedať na otázku či Slovensko dodržuje „zlaté pravidlo“ alebo nie? Prvý riadok v tabuľke 1 ukazuje schodok verejných financií (tak ako ho vykazuje Eurostat). Druhý riadok verejné investície. Tie však nemôžeme len tak jednoducho odrátať z výdavkov. Potrebujeme viaceré úpravy. Po prvé, sú investície, ktoré nemajú vplyv na schodok: tie financované z EÚ zdrojov a zo spolufinancovania (ako aj časť národných investícií, ktoré končia ako DPH na účtoch Finančnej správy). Po druhé, podobne ako v účtovníctve firiem, je potrebné ešte do schodku zaradiť odpisy, ktoré sú vlastne „spotrebou“ kapitálu súčasnými generáciami.
Výsledkom je, že takto vypočítané saldo bežného rozpočtu je ešte ďaleko od nuly. Aj keby sme teda prijali argumentáciu v prospech zlatého pravidla – špeciálneho zaobchádzania s fyzickými investíciami vo verejných financiách (čo je podľa mňa viac než diskutabilné) – Slovensko je ešte stále veľmi vzdialené od toho, aby mohlo tvrdiť, že hospodári s deficitom len kvôli investíciám pre budúce generácie. Cez optiku zlatého pravidla by sme potrebovali konsolidovať verejné financie ešte o približne 4,5% z HDP.
Tabuľka 1: Saldo bežného rozpočtu (% z HDP)
