Nedávno som diskutoval so študentmi o rôznych ekonomických školách a ich vplyve na súčasnú hospodársku politiku.
Ako učebnú pomôcku som použil staré vtipy:
- Koľko liberálnych ekonómov treba na výmenu žiarovky? Ani jedného. Ak by výmena bola skutočne potrebná, voľný trh by ju už dávno uskutočnil.
- Koľko keynesiánskych ekonómov treba na výmenu žiarovky? Všetkých. Zvýšime tým zamestnanosť, agregátnu spotrebu a v konečnom dôsledku hrubý domáci produkt.
Zvyčajne, keď sú dva rôzne krajné teoretické názory, pravda je niekde uprostred. Je to ako čínske jin a jang, v 60-tych a 70-tych rokoch sme asi trochu uleteli smerom ku keynesiánom, od 80-tych rokov zas k liberálom. Teraz jasne vidíme korekciu v presvedčeniach, že finančné trhy majú efektívne samoregulačné mechanizmy. Podľa mňa veľa závisí od kontextu a v praxi je vždy najlepšia alternatíva poctivo analyzovať dáta a pokúšať sa o tvorbu hospodárskej politiky založenej na faktoch. Preto môžeme povedať, že hľadanie konsenzu je výsledkom akejsi evolúcie názorov na základe dát a nemožno sa k tomu stavať fundamentalisticky.
Prečo o tom píšem? Mám pocit, že aj fiškálne rady môžu ovplyvniť verejnú debatu tým, že svojimi nezávislými analýzami odfiltrujú „zázračné recepty“ z jedného alebo druhého ortodoxného tábora. Viera v magické sily sa stelesňuje väčšinou v týchto tvrdeniach:
Pravicový ideológ: Znížme priame dane, zvýši sa ekonomická aktivita, čo v konečnom dôsledku prinesie viac daní ako predtým a tak dosiahneme konsolidáciu verejných financií.
Ľavicový ideológ: Zvýšme výdavky štátu, rozprúdime ekonomiku, znásobíme počiatočný impulz a dostaneme pozitívny vplyv na ekonomický rast a znížime tak deficit rozpočtu.
Nechcem aby ste ma zle pochopili. Netvrdím, že vyššie uvedené scenáre nemôžu nastať za žiadnych okolností. Vážne však pochybujem o tom, že to platí univerzálne a bez ohľadu na okolnosti (skôr si myslím, že to platí len málokedy, aj keď na Slovensku máme istú pozitívnu skúsenosť z minulosti). Aby fiškálne rady mohli dôsledne vyhodnotiť podobné recepty, potrebujú nástroje, najmä odhad dvoch veličín: elasticity ponuky práce a kapitálu a fiškálne multiplikátory. Okrem toho je kľúčový aj časový horizont v ktorom sa efekty prejavia. Posun z jednej rovnováhy do druhej môže trvať aj roky, čo treba seriózne analyzovať a nie je možné s efektmi ihneď počítať.
Napríklad americký Congressional Budget Office dôkladne monitoruje výskumné štúdie, ktoré sa zaoberajú týmito veličinami a vo svojich odhadoch pracuje s určitým rozpätím, ktoré vychádza z literatúry (napríklad tu a tu). Potom môže s väčšou istotou tvrdiť, že očakávaný nárast zamestnanosti zo zníženia daní je málo pravdepodobný alebo že zvýšenie verejných výdavkov len veľmi ťažko môže priniesť taký efekt na hospodársky rast, aký politici očakávajú.
Elasticity a multiplikátory šité na podmienky slovenskej ekonomiky sa do konca roka stanú štandardnou súčasťou aj našich analýz. Dúfam, že nakoniec bude platiť, že na výmenu žiarovky postačia jeden maximálne dvaja ekonómovia. Namontovanie žiarovky môže priniesť viac svetla do efektov fiškálnej politiky na Slovensku a skvalitniť verejnú diskusiu. O to nám v konečnom dôsledku ide.
