V piatok zaviedol, v pondelok zrušil, zajtra možno odvolá, čo odvolal a sľúbi, čo sľuboval. Pôvodne som chcel začať iným vtipom, ale máločo je absurdnejšie a vtipnejšie než tento spôsob politiky.
Tak tu je aspoň pointa môjho pôvodného vtipu: dvaja ekonómovia, aspoň tri názory (rovnaký vtip sa hovorí aj o právnikoch, preto na stretnutí právnika s ekonómom bude aj deväť názorov). Jedna téma, možno jediná, kde sa ekonómova univerzálne zhodnú je, že clá a obchodné bariéry sú škodlivé, a že slobodný medzinárodný obchod prospieva celému svetu.
Po kovidovej kríze, ktorú rozpútal nemysliaci vírus, a po energetickej kríze, ktorú rozpútal iracionálny diktátor, sme na prahu obchodnej vojny – ktorú rozpútava krajina inak známa racionalitou, efektivitou a pragmatickosťou. Snáď bude obchodná kríza najmenšia z týchto troch po sebe idúcich kríz, ale nie je to úplne jasné.
V 30. rokoch minulého storočia boli jednou z hlavných príčin Veľkej hospodárskej krízy clá z dielne amerických republikánov, tzv. Smoot-Hawley zákon, ktoré rozpútali celosvetovú obchodnú vojnu, keď na americké clá reagovali odvetnými opatreniami Kanada, Mexiko, Austrália a väčšina európskych krajín, vrátane vtedajšieho Britského impéria. V priebehu asi štyroch rokov skolaboval nielen americký, ale aj európsky zahraničný obchod o dve tretiny a HDP o štvrtinu, nezamestnanosť sa zdvojnásobila a drastická sociálno-ekonomická situácia nakoniec viedla k najhoršej vojne v histórii ľudstva. Teda, nie že by za všetko toto boli osobne zodpovední iba Smoot, Hawley a Herbert Hoover – najväčšiu vinu samozrejme nesú zločinci ako Hitler, Stalin, Hirohito a Mussolini, popri tom tu bol čierny štvrtok na burze, odozvy prvej svetovej vojny, chyby v menovej politike – ale autori obchodnej vojny spred sto rokov výrazne prispeli k neskoršej skaze.
Na druhej strane (lebo ako každý ekonóm mám aspoň dva názory), možno to s Trumpovými clami nebude také zlé. Už si skoro ani nepamätáme na clá z prvej Trumpovej vlády – hoci skoro zdvojnásobili objem ciel vybratých v USA, popri neskoršom kovide sa ich vplyv zdá zanedbateľný. Krajinám EÚ dokonca vtedy stačilo ukázať zoznam odvetných ciel, aby Trump upustil od väčšiny chystaných ciel voči nám. Aj teraz môžeme mať nádej, že sa nám iba vyhráža a po nejakých, možno iba kozmetických ústupkoch, nakoniec clá nebudú.
Kanadský dolár od volieb oslabil voči americkému o skoro 10% a mexické peso až o 30%. To zmierni dopady ciel na ekonomický rast či zamestnanosť, ale za cenu zvýšenej inflácie. Podobne aj euro, hoci voči nám USA clá ešte zatiaľ nezaviedli (potrvá ešte mesiac či dva, ak vôbec), už oslabilo o asi 5%. Tak či tak, dopad oznámených ciel a chystaných odvetných opatrení – 25% voči Kanade a Mexiku, dodatočných 10% voči Číne … a možno o mesiac ešte 10% voči EÚ a ďalších 20% voči zvyšku sveta – bude mať vyslovene negatívny ekonomický vplyv na všetkých zúčastnených. Dopad na Kanadu a Mexiko, ktoré sú ekonomicky desať či dvadsať-krát slabšie než USA, budú relatívne asi 5- až 10-krát tvrdšie, než negatívne dopady v Amerike. Naopak, dopady na Čínu, po započítaní zatiaľ neznámych odvetných opatrení, môžu byť nižšie než v USA. Pri troche šťastia to môže byť podobne aj po zavedení ciel a odvetných opatrení s EÚ.
Nik nebude z obchodnej vojny profitovať. Teda, okrem colníkov, ktorí zinkasujú tučné prémie za nadčasy. Spotrebitelia budú trpieť vyššou infláciou a stratia viac ako sto tisíc pracovných miest. Ekonomika sa spomalí, investície poklesnú, takže ani podnikatelia nebudú mať vyššie zisky. Dokonca ani tí, ktorí doteraz čelili tlaku zahraničnej konkurencie, na tom nemusia byť lepšie.
Obzvlášť nepochopiteľné je tvrdenie prezidenta Trumpa, že vyššie clá zaplatia zahraniční exportéri. Clá vždy dopadajú na spotrebiteľov. Jasne to ukázali Trumpove clá z roku 2019, ktoré podľa viacerých odhadov zvýšili náklady typického amerického spotrebiteľa o 200 až 300 dolárov ročne. Teraz to môže byť asi štyrikrát viac. Trump, ktorý vyhral voľby (aj) vďaka obviňovaniu Bidenovej administratívy z vysokej inflácie, teraz prijíma politiku, ktorá podrží vysokú infláciu ešte aspoň rok-dva. Ťažko tomu povedať inak, než strelenie si do vlastnej nohy.
Možno ešte ťažšie pochopiteľné je uvaliť obchodné sankcie na najbližších susedov a spojencov, s ktorými je ekonomika USA úzko integrovaná. Tieto tri severoamerické krajiny už štyridsať rokov pracovali na odstraňovaní obchodných bariér a prepájaní svojich ekonomík. Snažili sa využiť synergie veľkého spotrebiteľského trhu USA a ich dravej podnikavosti, lacnej a disciplinovanej pracovnej sily v Mexiku a nerastných surovín v Kanade. Podľa rôznych odhadov to trom severoamerickým krajinám prinieslo jeden až štyri milióny pracovných miest. Dnes množstvo tovarov a polotovarov opakovanie prekračuje americké hranice (obomi smermi), kým sa z nich stanú hotové výrobky. Sypať piesok do takto fungujúceho súkolia musí uškodiť všetkým zúčastneným. Bolo to dobre vidieť na poklese akcií veľkých amerických producentov automobilov – hoci ich clá mali chrániť pred Mexickou konkurenciou, v realite všetci traja klesli o 5-6% po oznámení nových ciel.
Americké clá pred dvesto rokmi boli v priemere 60% a tvorili až 95% príjmov centrálnej vlády. Postupne však klesali – až do opätovného zvýšenia pred sto rokmi, už spomínaným Smoot-Hawleyho zákonom. Výrazná redukcia nastala po druhej svetovej vojne, keď si celý svet uvedomil, aké sú clá všeobecne škodlivé a aká je dôležitá medzinárodná spolupráca. Vďaka MMF a OSN, neskôr aj WTO, aj vďaka množstvu bilaterálnych dohôd, klesla priemerná úroveň amerických ciel pod 5% a tvorili už iba cca 2% rozpočtu. Teraz ako keby Američania zabudli na celú povojnovú ekonomickú históriu a vracajú sa k minimálne sto rokom starým argumentom. Je to zásadný ekonomický diletantizmus, len žiaľ, aj nás to zabolí podobne ako ich.
Po odklade účinnosti ciel mnohí argumentujú, že Trump clá vlastne nikdy nechcel, iba využíva hrozby na dosiahnutie iných cieľov. Nemyslím, že je to naozaj tak. Trump už v minulom volebnom období zaviedol clá proti Číne, zvrátil rozširovanie severoamerických obchodných dohôd (NAFTA2 resp. CUSMA) a potopil pripravovanú dohodu s EÚ (TTIP – dohoda mohla potenciálne priniesť obom regiónom 100 miliárd príjmov ročne). Trump o clách dlhodobo hovoril počas kampane aj po zvolení. Ak by to boli len prázdne reči, prinajlepšom by bol na smiech a prinajhoršom môže skončiť ako chlapec z rozprávky, čo tak rád kričal „pozor vlk!“. Po druhé, používať opakovane vyhrážky na dosiahnutie cieľov v medzinárodnej politike môže priniesť krátkodobé drobné víťazstvá, ale dlhodobo je to čistá strata. Podobne ako v manželstve – hysterickými scénami a vyhrážkami možno donútite partnera poumývať za vás riady, či dokonca vymaľovať obývačku so štyrmi rôznymi farbami, ale harmonické a odolné manželstvo sa tak netvorí. Zvyšok sveta sa tiež nejako zariadi bez USA, ostatné krajiny budú viac spolupracovať medzi sebou a voči Amerike zostanú dlhodobo podozrievaví – aj kebyže im teraz sľúbime viac vojakov, viac nákupov F35 či nebodaj viac reklamy na jednej konkrétnej sociálnej sieti. Z pohľadu EÚ je to obrovská škoda – doteraz nám USA boli desiatky rokov prirodzeným partnerom, bližším než africké či ázijské krajiny.
Zdroje:
