Po víkendovom požiari v Banskej Štiavnici zavládlo veľké rozhorčenie, že vzácne štátne budovy neboli poistené. Odhliadnuc od toho, že poistená strecha horí úplne rovnako ako nepoistená, paradoxne mali by sme byť oveľa viac rozhorčení, že štát míňa peniaze na poistenie väčšiny ostatných budov.
Vo všeobecnosti sa totiž oplatí poistiť voči škodám, ktoré sú významnou časťou príjmu osoby. Preto mám napríklad poistený byt – je to môj mnohoročný príjem. A preto už nemám poistené auto – jeho zostatková hodnota je už len pár stoviek eur, menej než môj bicykel (ktorý tiež nepoisťujem). Čo je „veľká škoda“ teda závisí od príjmu jednotlivca – niekto si možno rád poistí aj 15-ročné auto. Pre štát by sa však veľká škoda mala začať počítať v desiatkach miliárd.
Poistenie sa oplatí len takzvanému rizikovo averznému človeku. Na poistnom obvykle zaplatíme o desiatky percent viac, než je očakávaná výška škôd. Poistné sa totiž musí poisťovni oplatiť – a okrem nákladov na poistené škody musí poisťovňa vyzbierať aj na svoj zisk, na administratívne náklady, aj na poistné podvody. Väčšina ľudí je voči riziku averzná a tak sa proti veľkým škodám rada poistí. Právnické osoby – firmy – sa obvykle považujú za schopnejšie znášať riziká. A štát – ako najväčšia právnická osoba v krajine – by mal vedieť zniesť aj najväčšie riziká.
Okrem toho, štát už teraz implicitne garantuje stabilitu celého finančného sektora, vrátane poisťovní. Pred dvanástimi rokmi sme videli ako krajiny vo veľkom zachraňovali banky a vlastne celý finančný sektor. Len pred pár dňami sa to v malom zopakovalo vo Švajčiarsku a USA. Na Slovensku ozdravil štát najväčšie banky pred 24 rokmi. Ak je teda štát poslednou garanciou pre finančné inštitúcie, je paradoxné, ak si zároveň svoj majetok poistí v poisťovni, ktorá má obrat menší než je rezerva štátneho rozpočtu na legislatívne zmeny (nie že by obrat poisťovní bol taký nízky – to rezervy v štátnom rozpočte sú také vysoké).
Štát by teda svoj majetok nemal poisťovať v komerčných poisťovniach a tak preplácať možné riziká o desiatky percent. To však neznamená, že by štát mal len tak ignorovať riziká a „škudliť“ na poistnom. Naopak, štát by si mal byť rizík dobre vedomý a byť pripravený ich znášať. V štátnom rozpočte by sme namiesto nákladov na poistné mali mať dostatočnú rezervu na všetky fyzické škody na majetku štátu.
Ak má štát povedzme miliónovú flotilu áut, nemusí platiť poistku za každé z nich. Pri tak veľkom počte už zákon veľkých čísiel pomerne jasne hovorí, že ročne ich havaruje plus-mínus 5000. Takže štát by si mal vyhradiť rezervu na opravu či výmenu 5000 havarovaných či ukradnutých áut, čo ho vyjde možno len polovicu z platenia havarijnej poistky na každé z nich. Podobne by sme mali postupovať pri budovách a inom majetku. Takisto sa vie štát samo-poistiť aj na rizikový majetok, ktorý komerčné poisťovne bežne nepoisťujú – ako sú armádne či policajné vozidlá.
Samozrejme, samo-poistenie je možné iba na úrovni celého štátu. Nebude to fungovať na úrovni jednej rozpočtovej organizácie, ktorá má možno len jednu budovu a zopár služobných áut – a ktorej by sme zbytočne dávali rezervu 20 000 eur na autonehody, keď ju využije raz za 10 rokov.
Na to, aby si štát vedel tvoriť rezervy na škody na hmotnom majetku, nám však chýba jedna dôležitá vec. Náš štát nevie čo všetko mu patrí. Na jednej strane síce každý okresný úrad presne vedie evidenciu stoličiek či monitorov, štát ako celok však nevie koľko vlastní budov, mostov, tunelov, ciest, áut či superpočítačov. Začať by sme teda mohli registrom hodnotnejšieho štátneho majetku. Je vcelku jedno, či bude na ministerstve hospodárstva alebo financií. Motivácia pre štátne inštitúcie by mohla byť, že všetko, čo do registra uvedú, bude automaticky mať nárok na podporu zo štátnej rezervy v prípade škody. Motivácia pre štát – okrem úspory na poistnom – bude prehľad o majetku, ktorý sa možno dá využiť aj efektívnejšie. Napríklad keď sme po vzniku energetickej krízy chceli zatepliť štátne budovy, nik netušil ktorými sa najviac oplatí začať. Hlavne však konečne budeme vedieť čo všetko štát vlastní. To budeme na pol ceste k výpočtu čistého bohatstva Slovenskej republiky. Definíciu čistého bohatstva máme v ústavnom zákone už 12 rokov, stále ho však nevieme dostatočne presne spočítať. Zoznam majetku štátu by bol krásny začiatok. Pridať k tomu ešte zoznam dlhov a záväzkov už bude jednoduchšie.
Keby si takto štát samo-poistil všetok svoj majetok, ušetrili by sme ročne desiatky ak nie stovky miliónov eur. Nutnou podmienkou aby to fungovalo však je, aby rezervy na škody boli dostatočné a aby sa z nich vyplácalo rýchlo a dostatočne – teda, aspoň tak rýchlo a štedro, ako to teraz robia pri škodách poisťovne. Dobre určená rezerva by mala stačiť vo väčšine rokov. Nebude stačiť pri katastrofickom zemetrasení či nebodaj vojne – ale v takom prípade by to nezvládla ani komerčná poisťovňa.
