V poslednom období sa rozprúdila debata o zavedení tzv. „investičnej výnimky“ do zákona o dlhovej brzde.
Priznám sa, nie som veľkým fanúšikom tohto nápadu, ktorý je v príkrom rozpore so základným zmyslom ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Tu je osem argumentov prečo:
Ľahšia cesta – korupcia a neefektívne míňanie je podľa mnohých prieskumov na každom kroku. Namiesto toho, aby sa projekt hodnota za peniaze stal skutočnou prioritou (čo by mohlo priniesť úspory v stámiliónoch eur), radšej hľadáme cesty ako neefektívne minúť ešte viac. Obzvlášť v doprave, kde stále prevažujú ekonomické nezmysly typu: „analyzovať môžeme aj ex post“, „najdrahšia diaľnica je tá nepostavená“ alebo „vysvetlite to ľuďom v zápche“.
Dobré časy – našťastie Slovensko v súčasnosti nie je medzi krajinami, ktoré bojujú s vysokou nezamestnanosťou a nevyužitými kapacitami. Ekonomický rast je slušný, úrokové sadzby na dlhu sú nízke (vďaka ECB), daňové príjmy sú výrazne nad plánom, preto nevidím dôvod na mimoriadne zaobchádzanie s investíciami nad rámec rozpočtu. Základným pravidlom dobrého hospodára je v dobrých časoch šetriť na časy zlé.
Peniaze stále máme – je naozaj brzdou investícií dlhová brzda? Nie. Zoberme si ciele vlády do roku 2019 (dokonca tie menej ambiciózne). Dlh by mal podľa prepočtov MFSR dosiahnuť 49,1% z HDP. Dlhová brzda začína skutočne hrýzť až od 53% z HDP. Teda, bez toho aby sa zmenil zákon, stále je priestor bez vážnych sankcií vo výške 4% z HDP, čo je približne 3,7 mld. EUR. A to ešte nehovoríme o tom, že keby sa posledné tri roky využili na konsolidáciu, už dávno by sme smerovali mimo sankčných pásiem ústavného zákona a mali by sme dostatočný priestor na nové projekty.
Pštrosí efekt – ak strkáme hlavu do piesku, ešte neznamená, že nás nevidno. Podobne, keď niečo vyčleníme z dlhu, neznamená, že to naše deti a vnuci nebudú musieť splácať. Ani Eurostat svoje oči neprižmúri pri vyčíslení deficitu a ani finančné trhy nespravia výnimku pri vyhodnotení rizík so splátkami štátnych dlhopisov.
Generačné manko – keď už sme pri budúcich generáciách, tak stále platí, že súčasné generácie berú z rozpočtu viac ako do neho dávajú. Keď vypočítame bežný schodok (odrátame investície z ktorých profitujú aj budúce generácie a prirátame odpisy) dostaneme sa k číslu v blízkosti 4,5% z HDP. Stále máme čo doháňať, ak chceme byť zodpovední (bežný schodok by totiž mal byť na nule). Mohli by sme tak vytvoriť celkom pekný priestor na ďalšie investície. Dlhová brzda je v súčasnosti jediným nástrojom, ktorý politikom pripomína problém starnutia populácie.
Nadvláda betónu a asfaltu – prečo práve investície v doprave? Prečo nie v školstve a zdravotníctve? Výsledky testu PISA ukazujú, kde by mali byť priority. Štúdia OECD hovorí o najväčších efektoch verejných investícií v zdravotníctve a vo výskume a vývoji (R&D).
Pokazená brzda – načo je nám vlastne brzda, ktorá nikdy nebrzdí? Aké nápady prídu nabudúce? Výnimka na zelené investície alebo na výdavky v boji proti nelegálnym migrantom. Politicky to určite znie dobre, avšak dobre vieme, že túžby jednotlivých ministrov sú nekonečné. Aj v osobnom živote by sme určite chceli vyšší limit na kreditnú kartu, lebo sú krásne vianočné zľavy na televízory alebo chladničky. Lenže, ak na to nemáme dostatočný príjem, nemôžeme sa vyhovoriť, že to potom zaplatia naše deti, či vnuci.
Len eurofondy? – rozpočty by mali používať EÚ peniaze len ako dodatočný zdroj (princíp adicionality). Presne preto, aby sme sa nemohli vyhovárať, že nemáme na investície, keď už peniaze z Bruselu neprídu. Navyše, priority v rámci eurofondov vo veľkej miere určuje vláda. Preto je možné rokovať aj o realokácii zdrojov z jednej oblasti do druhej.
Ak hrozí znefunkčnenie celej dlhovej brzdy cez investičnú výnimku, tak nemá zmysel otvárať ani iné - viac technické – otázky (napríklad hotovostnú rezervu). Náklady by boli oveľa vyššie ako prínosy. Nemá význam vylepšiť fungovanie vykurovania na potápajúcom sa Titanicu.
