Minulý týždeň sme ako Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) zverejnili tri dôležité správy.
Správu o priebežnom plnení rozpočtu známu ako “Rozpočtový semafor”, Kvantifikáciu opatrení na zmiernenie dopadov šírenia COVID-19 a Správu o dlhodobej udržateľnosti verejných financií za rok 2019. Podľa všetkých troch správ sa nám verejné financie v poslednom roku a v posledných mesiacoch výrazne zhoršili. V nasledujúcich mesiacoch a rokoch bude treba vyvinúť veľa úsilia, aby sa zamedzilo inak nezadržateľnému rastu dlhu. V tomto blogu sa budem venovať záverom, ktoré vyplývajú z hodnotenia dlhodobej udržateľnosti za rok 2019.
Prvá správa je, že k výraznému zhoršeniu dlhodobej udržateľnosti došlo ešte pred pandémiou. Vláda nielenže nesplnila rozpočtový cieľ, ale zhoršila hospodárenie oproti roku 2018. Zhoršenie nastalo aj v porovnaní so scenárom, v ktorom by v roku 2019 vláda neurobila nič (tzv. scenár nezmenených politík). Vláda celý rok “jazdila na červenú” (rozpočtový semafor svietil načerveno, čo značí vysoké riziká voči rozpočtu) a v konečnom dôsledku aj došla do kolízie ako s národnými1, tak aj s Európskymi rozpočtovými pravidlami2.
Oveľa väčšie zhoršenie udržateľnosti verejných financií však bolo napáchané mimo zorného poľa súčasných deficitov. Prijaté zmeny v dôchodkovom systéme neboli kompenzované inými opatreniami, ktoré by zabezpečili dlhodobé financovanie takto zvýšených nákladov. Pritom ide o náklady, ktoré z dôvodu prudkého starnutia populácie budú naberať na váhe. Predstavujú míny pre budúce vlády, ktoré sa s nimi budú musieť popasovať.
Argument, že Sociálna poisťovňa bola v tom čase v dobrej finančnej situácii, bol nepochopením dôchodkovej reformy z roku 2012. Vďaka predlžovaniu veku odchodu do dôchodku bolo možné aspoň dočasne vytvárať malé rezervy na neskoršie plnenia. Takisto aj vnímanie ostatných fondov Sociálnej poisťovne ako prebytkových a teda potenciálne použiteľných na financovanie vyšších dôchodkov (napr. fond poistenia v nezamestnanosti) sa vo svetle súčasných rizík na trhu práce ukazuje ako obzvlášť mylné a hazardné.
Nad rámec zákonom určeného vyčíslenia dlhodobej udržateľnosti za predchádzajúci rok sme prišli aj s predbežným vyhodnotením dlhodobej udržateľnosti za rok 2020. Tento citlivostný scenár nám umožnil hodnotiť aj vplyv opatrení, ktoré vstúpili alebo majú vstúpiť do platnosti v roku 2020. Ponúkol sa nám aj širší priestor na zohľadnenie výraznej zmeny makroekonomických predpokladov v dôsledku pandémie Covid-19, vrátane rôznych pokrízových scenárov.
Opatrenia predchádzajúcej vlády zo začiatku tohoto roka, akými bolo zvýšenie miezd vo verejnom sektore o 10 percent a 13. dôchodok bez patričného finančného krytia, priniesli ďalšie zhoršenie dlhodobej udržateľnosti. Tentoraz až do pásma vysokého rizika. Verejné financie sa tak dostali na veľmi šikmú plochu ešte predtým ako zaúradoval vplyv pandémie. Pandémia sa na ďalšom zhoršení udržateľnosti podpísala najmä cez skokovitý nárast dlhu (ku 60% HDP). Protikrízové opatrenia majú len malý vplyv na zhoršenie udržateľnosti, nakoľko sú relatívne malého rozsahu a majú len dočasný charakter (nezaťažujú deficit dlhodobo). Podstatná časť vplyvu pandémie na zhoršenie udržateľnosti pochádza zo zníženia HDP a prepadu daňových príjmov.
Zatiaľ čo v minulosti sa dalo spoliehať na to, že dlh v dôsledku rýchleho ekonomického rastu a dôchodkovej reformy z roku 2012 v krátkom horizonte automaticky klesal, po zmenách v dôchodkovom systéme sa bude vplyv starnutia populácie prejavovať na raste deficitov a dlhu oveľa skôr. V scenári nezmenených politík, verejný dlh do roku 2023 vzrastie v závislosti od zvoleného scenára až na 62-69% HDP. Na takýto vývoj bude musieť vláda už bezodkladne reagovať. V nasledujúcom blogu sa budem venovať tomu, aké možnosti má k dispozícii.
