Pre ekonómov (ale ľahkou formou)
Na konferencii sa diskutovalo aj o dvoch štúdiách ohľadom fiškálnych pravidiel a fiškálnych rád. Bývalý hlavný ekonóm OECD, Klaus Schmidt-Hebbel, a Raimundo Soto (Catholic University of Chile) skúmali, ktoré faktory najlepšie vysvetľujú prijatie fiškálnych pravidiel vo svete? Výsledky je možné zhrnúť nasledovne: pravdepodobnosť zavedenia fiškálnych pravidiel sa zvyšuje, ak je krajina dostatočne demokratická, má inflačné cielenie, je v zlej fiškálnej kondícii alebo keď volatilita príjmov a výdavkov rozpočtu je nízka. Xavier Debrun z MMF sa pozrel na možnú pridanú hodnotu fiškálnych rád. Zdôraznil ich signalizačnú funkciu ohľadom kompetentnosti vlády v oblasti rozpočtu. Práve preto je kľúčové, aby rady dostatočne jasne komunikovali smerom k verejnosti a aby mali možnosť ovplyvniť rozpočtový proces.
Na otázku fiškálnych pravidiel cez optiku pravdepodobnosti bankrotu sa pozrel Juan Carlos Hatchondo (Indiana University). Jeho príspevok mal dva hlavné závery. Po prvé, fiškálne pravidlá v teoretických modeloch generujú zvýšenie blahobytu. Po druhé, ak hľadáme optimálne fiškálne pravidlo pre viacero rôznych ekonomík, obmedzenia pre rizikové marže na dlhopisoch sa zdajú byť lepšou voľbou ako jednotné limity pre dlh. Len dodávam, že podľa môjho názoru to platí aj pre eurozónu. Práve preto si myslím, že by bolo vhodné vniesť do fiškálneho rámca viac trhových elementov (v podobe výnosov na finančných trhoch).
Ďalšou vďačnou témou na diskusiu boli finančné cykly a ich vplyv na fiškálny vývoj. Finančné rozlety a pády totiž môžu fungovať ako krivé zrkadlo pre ministrov financií. Tak výskumníci z BIS ako aj profesori z Trinity College na príkladoch ukázali, prečo môžu rozpočtové príjmy vyzerať v obdobiach rastu finančných veličín príliš ružovo (nad rámec vplyvu tradičného hospodárskeho cyklu). Vysoký rast úverov pre domácnosti alebo cien nehnuteľností či akciových indexov môžu znamenať významné dodatočné príjmy pre rozpočet, ktoré po prasknutí bubliny zmiznú ako gáfor. Tak sa môže ľahko stať, že finančná kríza aj z rozpočtovo prebytkového stavu cez noc spraví obrovský deficit.
Aká by bola fiškálna konferencia bez príspevku o fiškálnych multiplikátoroch? Z teoretického hľadiska v tejto téme už pred časom poupratoval Eric Leeper. Carlo Favero z Bocconi University sa podujal na sumarizáciu z empirického hľadiska. Predstavil veľmi užitočný model, ktorý je „matkou“ všetkých štúdií o multiplikátoroch. Bohužiaľ, vzhľadom na množstvo premenných nie je možné tento model empiricky odhadovať. Jeho pridaná hodnota však spočíva v tom, že cez jeho optiku je jasné, aké predpoklady jednotliví autori používajú. Preto hovoriť o jedinom a správnom multiplikátori je nezmysel.
Ešte by som rád zmienil o príspevku Johna Fitzgeralda a Philipa Lanea z Trinity College o potrebe rozšíriť analýzu fiškálnych trendov na celú súvahu verejného sektora. Je to presne v súlade so snahou Rady pre rozpočtovú zodpovednosť postupne zvyšovať kvalitu odhadu čistého bohatstva krajiny. Fizgerald a Lane na príklade Írska ukazujú problémy, ktoré môžu nastať, ak sa niekto úzko sústredí len na ukazovateľ hrubého dlhu a ignoruje ostatné položky v súvahe.
Všetky príspevky formou knihy vydá v budúcom roku Cambridge University Press.
