V súčasnosti sa diskutuje o novele vysokoškolského zákona, ktorú predložilo Ministerstvo školstva. Cieľom je priniesť zásadné zmeny vo fungovaní verejných vysokých škôl a nasmerovať ich k vyššej kvalite. Podľa môjho názoru však zmena v spôsobe riadenia vysokých škôl nepostačuje na to, aby sa vysoké školy zásadným spôsobom reformovali. Ekonómia zdôrazňuje význam motivácie jednotlivcov a spôsobov nastavenia motivačných mechanizmov pre konanie ľudí. Aj vo vzdelávacom systéme môže zmena motivačných mechanizmov zásadným spôsobom zmeniť jeho fungovanie.
Aj keď vzdelanie sa niekedy označuje ako verejný statok, toto chápanie je potrebné relativizovať. Vzdelanie spravidla prináša ľuďom, ktorí ho dosiahli, výnos vo forme vyššej mzdy, ale aj väčšej flexibility na trhu práce. Napríklad ľudia s vysokoškolským vzdelaním si ľahšie nájdu prácu a v priemere sa menej často a na kratší čas stávajú nezamestnanými. Tieto pozitívne súkromné úžitky vzdelávania sú dobre štatisticky zdokumentované.
Popri súkromných úžitkoch prináša vzdelanie aj spoločenský úžitok, preto je opodstatnené ľuďom, ktorí sa vzdelávajú, jeho výšku kompenzovať z verejných zdrojov. To je jeden z kľúčových argumentov v prospech verejných dotácií na vzdelanie. S rastom stupňa vzdelávania však veľkosť spoločenského úžitku klesá, t.j. na nižších úrovniach je jeho spoločenský úžitok vyšší. Vzdelanie vedie aj k pozitívnym externým úžitkom, ktoré sú ďalším argumentom pre uplatnenie verejných dotácií. Na druhej strane súkromné úžitky vzdelania poskytujú zdôvodnenie pre jeho chápanie najmä na vyšších stupňoch ako investície. Vzdelaní ľudia by teda mali prispievať na pokrytie priamych nákladov na dosiahnutie svojho vzdelania.
Na Slovensku sa podľa v súčasnosti platnej legislatívy školné na verejných a štátnych vysokých školách v dennej forme štúdia a v jeho štandardnej dĺžke nevyberá. Školné sa stanovuje len na externom štúdiu a pri prekročení štandardnej dĺžky štúdia. Pritom sektor vysokoškolského vzdelávania a slovenské verejné vysoké školy sú už dlhodobo podfinancované. Údaje OECD mapujúce výdavky na terciárne vzdelávanie, ktoré uvádzame v grafe nižšie, ukazujú, že v roku 2018 malo Slovensko spomedzi krajín OECD piate najnižšie výdavky na terciárne vzdelávanie v pomere k HDP, pričom tieto boli o viac ako 0,5 percenta HDP pod priemerom OECD a podiel výdavkov na terciárne vzdelávanie na HDP krajiny s najvyššími výdavkami (USA) bol viac ako 2,7 krát vyšší ako na Slovensku.
Ak majú slovenské vysoké školy poskytovať kvalitné vysokoškolské vzdelávanie, je nevyhnutné zabezpečiť na to primerané zdroje. To možno dosiahnuť buď zvýšením verejných výdavkov, zvýšením súkromných výdavkov, alebo kombináciou oboch spôsobov. Zvýšenie súkromných výdavkov môže pritom prispieť aj k zmene nastavenia motivačných mechanizmov v sektore tak, aby zainteresované subjekty mali záujem o skutočný rast kvality poskytovaných služieb.
Zdroj: OECD (2021), Public spending on education (indicator). doi: 10.1787/f99b45d0-en
Zavedenie poplatkov za vysokoškolské štúdium v dennej forme na slovenských verejných vysokých školách by teda nielen prispelo k zvýšeniu dostupných zdrojov v systéme, ale zmenilo by aj motivačné mechanizmy študentov, ktorí by sa viac zaujímali o kvalitu služieb, za ktoré by si čiastočne platili. Vytvoril by sa aj tlak na učiteľov a manažment škôl, aby sa k študentom správali ako ku klientom, ktorí si za poskytnuté služby priamo platia.
V súvislosti s diskusiami o poplatkoch za vysokoškolské štúdium sa však objavujú aj názory, že spoplatnenie štúdia by naopak viedlo k ďalšiemu poklesu jeho kvality, keď študenti by mali pocit, že platia za výsledok vzdelávania (diplom) a nie za služby, ktoré k tomuto výsledku povedú. Ide však o nepresvedčivý argument. Aj v súčasnosti študenti na slovenských verejných vysokých školách platia poplatky za štúdium v externej forme štúdia, alebo v programoch v cudzích jazykoch, pritom sa to nespája so znížením kvality týchto študijných programov, alebo so znížením nárokov na študentov. Vo svete je bežné, že študenti za štúdium na vysokých školách platia školné. Poplatky za štúdium sú ochotní platiť, pretože vedia, že ak ho úspešne ukončia, nájdu si zamestnanie, ktoré im nielen zabezpečí návratnosť investovaných zdrojov, ale prinesie im aj dodatočný výnos.
Zavedenie poplatkov za štúdium je politicky nepopulárnou témou, keďže študenti a ich rodiny tvoria relatívne veľkú časť voličskej základne spravidla s nadpriemerne vysokou volebnou účasťou. Je však potrebné poukázať aj na to, či možno považovať za spravodlivé, aby sa tí, ktorí na vysokých školách neštudovali a s vysokou pravdepodobnosťou ani ich deti na nich nebudú študovať, podieľali na plnom krytí priamych nákladov vysokoškolského vzdelania ľudí, ktorí z neho budú mať v budúcnosti výnos.
Ďalší argument, ktorý sa proti zavedeniu poplatkov za štúdium na vysokých školách používa, je založený na tom, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia majú vyšší príjem, platia preto aj vyššiu daň z príjmu, ktorá pokryje náklady spoločnosti na ich štúdium. Tento argument však platí len v priemere, pre tých, ktorí zostanú pracovať na Slovensku a dosiahnu vyšší príjem. Mnohí absolventi verejných vysokých škôl odchádzajú pracovať do zahraničia, preto daň z príjmu na Slovensku neplatia a spoločenské úžitky ich vzdelania sú prínosom v inej krajine.
Často sa tiež zdôrazňuje, že zavedenie poplatkov za štúdium na verejných vysokých školách by obmedzilo dostupnosť vysokoškolského vzdelania pre študentov z nižších príjmových skupín. Dostupnosť vzdelania však možno riešiť zavedením systému pôžičiek na úhradu nákladov spojených so štúdiom (pritom nemusí ísť len o školné, ale aj o zdroje na pokrytie časti životných nákladov počas štúdia). Takéto pôžičky môžu byť nižšie úročené a ich splácanie podmienené dosiahnutím stanovenej hranice príjmu, ako je to napríklad vo Veľkej Británii. Naviac sa za pôžičky môže zaručiť štát, aby napríklad v prípade zdravotných problémov, alebo úmrtia študenta, neniesla záťaž ich splácania jeho rodina. Treba tiež pripomenúť, že aj vtedy, keď študenti poplatky za štúdium neplatia, môžu byť nepriame náklady spojené so štúdiom (napr. náklady na ubytovanie a učebné pomôcky) prekluzívne vysoké na to, aby umožnili mladým ľuďom z nižších príjmových skupín na vysokej škole študovať. Dostupnosť vysokoškolského vzdelávania pre všetkých, ktorí oň majú záujem, možno teda zabezpečiť dobre prepracovaným systémom podpory jeho financovania.
Z ekonomického hľadiska neexistuje argument, aby sa všetky priame náklady vysokoškolského vzdelávania pokrývali z verejných zdrojov. V mnohých krajinách sveta existujú na verejných vysokých školách poplatky za štúdium, pričom ich existenciu spoločnosť chápe a považuje za spravodlivé, aby na svoje vzdelávanie prispievali viac tí, ktorí z neho budú mať aj súkromný úžitok. Na rastúci trend využitia súkromných zdrojov na financovanie vysokoškolského vzdelávania poukazujú aj údaje OECD, ktorá považuje tento trend za spôsob ako zabezpečiť rovnováhu medzi finančnou stabilitou systému a prístupom k vysokoškolskému vzdelaniu (Education Indicators in Focus). Zmena financovania vysokoškolského vzdelávania by sa mala stať súčasťou diskusie o reforme verejných vysokých škôl aj na Slovensku.
Autorka je členka Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a pôsobí ako profesorka na Ekonomickej Univerzite v Bratislave.
