Hlavný hrdina odhalil chybu v Matrixe a odteraz už nebudeme žiť vo virtuálnej realite rozpočtových škrtov.
Dlh nám neškodí, môžeme smelo stimulovať. A aké jednoduché to bolo! Stačilo natiahnuť pár buniek v exceli. Pekný príbeh, ale nemali by ste ho hľadať medzi dokumentárnymi filmami ale skôr na poličke so sci-fi.
Mýliť sa je ľudské. Väčšinou len tí nerobia chyby, ktorí nič nerobia. Pamätám si na jeden prípad zo Slovenska. Medzinárodný menový fond (MMF) sa zdráhal podporiť daňovú reformu v roku 2004 kvôli výrazne rozdielnym odhadom pre rozpočet. Diskrepancia takmer úplne zmizla, keď boli upozorneni na chybu v exceli. Potom už nebol problém s podporu. Píšem o tom len preto, aby som zdôraznil, aké dôležité je pri kľúčových rozhodnutiach prekontrolovať čísla aj zľava aj sprava. Práve preto mi pripadá dosť naivné si myslieť, že všetko, čo vieme o negatívnych stránkach vysokého dlhu pochádza z jednej jedinej štúdie.
Je dlhý zoznam teoretickej literatúry, ale aj ekonometrických štúdií, ktoré dokumentujú negatívny vplyv zvýšenia dlhu na ekonomický rast. Napríklad Kumar a Woo nerobili len jednoduché priemery a mediány, ale snažili sa pozrieť aj na kauzalitu. Tvrdia, že každé zvýšenie počiatočnej úrovne dlhu o 10 percentuálnych bodov znižuje rast o 0,2 percentuálneho bodu. Pre mňa však nie je zaujímavá len literatúra, ale aj pohľad na to, čo sa stalo v mnohých krajinách, ktoré pred krízou neboli považované za rizikové z fiškálneho pohľadu (napríklad Španielsko a Írsko). Je to prekvapujúce ako rýchlo narástol ich dlh na také úrovne, ktoré už finančné trhy prestali tolerovať. Dobrí žiaci mali zrazu problémy prefinancovať svoj dlh.
Preto musíme byť veľmi opatrní. Každú krajinu treba zvlášť analyzovať a treba sa pozrieť na mnoho faktorov vrátane makroekonomických nerovnováh, finančných cyklov, veľkosti bankového sektora (podmienené záväzky), mieru otvorenosti ekonomiky, investorský status (bezpečný prístav) alebo napríklad na to, či disponuje vlastnou menovou politikou alebo nie. Tie krajiny, ktoré nemajú problém s prefinancovaním (nízke dlhodobé úroky) dlhu by napríklad pokojne mohli „vymeniť“ časť krátkodobých škrtov za nejakú reformu s dlhodobým pozitívnym vplyvom (napríklad v oblasti penzií). Iné krajiny sú už tak na hrane, že jediná cesta pre nich je doplniť konsolidáciu o opatrenia podporujúce rast.
Preto skôr súhlasím so závermi štúdie z dielne MMF, že úrovne dlhu, ktoré boli dlho považované za bezpečné (60% z HDP pre vyspelé ekonomiky, 40% z HDP pre emerging markets) boli v skutočnosti už vysoké. Sústrediť sa preto treba najmä na to, ako sa postupne vrátiť do tichých vôd z rozbúreného mora. V tejto súvislosti je na Slovensku pozitívom, že sankčné pásma dlhovej brzdy, ktoré boli prijaté širokým politickým konsenzom, varujú včas a nútia postupne zmeniť kurz predtým, než bude neskoro.
Že si to vyžaduje v niektorých prípadoch obetu ekonomického rastu? Som presvedčený, že náklady v podobe rastu a životnej úrovne by boli oveľa vyššie, ak by na problém upozornil nie ústavný zákon ale finančné trhy. Príkladov máme nanešťastie príliš veľa.
