Vzácne veci bývajú obyčajne drahé. Je pravdepodobné, že o päťdesiat rokov bude pracovná sila na Slovensku veľmi vzácna. Koľko bude stáť je zásadná otázka – zásadná pre štátny rozpočet i pre súkromný sektor – ale hlavne pre samotných ľudí.
Jadrom problémov spojených so starnutím spoločnosti je postupný pokles produktivity práce na obyvateľa. Starnutie znamená menej práceschopných a viac neaktívnych ľudí, čo – ak sa v ekonomike nič nezmení – nesie v sebe zárodok veľkých vonkajších dlhov v ekonomike. Štátu budú klesať príjmy a narastať výdavky. Pre firmy bude ťažké udržať ziskovosť svojej produkcie na Slovensku.
Keď firma stráca konkurencieschopnosť a snaží sa na trhu prežiť, obyčajne kombinuje dve stratégie – znižuje náklady a hľadá spôsob, ako pri rovnakých nákladoch vyprodukovať a predať viac. Po podobných opatreniach siahajú aj politici, keď chcú, aby sa verejný sektor príliš nezadlžoval, a teda, aby „prežil na trhu“ v očiach investorov. Znižujú sa náklady – súčasné či budúce dôchodky (cez zmeny spôsobu výpočtu či valorizácie dôchodku), hľadajú sa vnútorné rezervy (cez nastavenie dôchodkového veku) alebo spôsob, ako prepnúť na vyšší výkon (cez zmeny v školstve, zdravotníctve, alebo v podnikateľskom prostredí). Štát má navyše výhodu oproti súkromnému sektoru, že priamo kontroluje objem svojich príjmov. Nie sú to však peniaze vyzbierané bez vedľajších nákladov. Zvýšenie daní zaťaží súkromnú sféru a spravidla ukrojí vo väčšej či menšej miere z dlhodobého blahobytu spoločnosti.
V našej správe o dlhodobej udržateľnosti verejných financií hodnotíme, ako sa momentálne s daným problémom vysporadúva verejný sektor na Slovensku. Z nej vyplýva, že sa dôraz zatiaľ kladie na znižovanie nákladov štátu, hľadanie vnútorných rezerv a nových zdrojov príjmov.
Úsilie vyvinuté v tomto smere je chvályhodné. Prispôsobenie sa starnutiu nie je totiž voľba, ale nutnosť. Ako ukazujú skúsenosti iných európskych krajín, zákonitostiam ekonómie naviazaných na stratu konkurencieschopnosti neunikne nikto. Je ale podstatný kvalitatívny rozdiel, či zmeny prebehnú rýchlo a živelne v budúcnosti alebo či sa na ne pripravíme a zavedieme ich postupne.
Nie je však jedno ani to, ktorá stratégia na udržanie konkurencieschopnosti sa zvolí. Dlhodobé tlmenie rastu miezd a dôchodkov – ako primárna reakcia na úbytok práceschopných – môže síce znamenať zachovanie pracovných miest a rovnováhy verejných financií, no pre veľké skupiny ľudí by takáto stratégia znamenala úpadok životnej úrovne voči zvyšku vyspelého sveta, kde starnutie nie je až taký problém. Pre štát bude tiež čoraz ťažšie hľadať nové a nové zdroje príjmov pre rozpočet v prostredí, ktorom súkromný sektor zvádza boj o prežitie v medzinárodnej konkurencii.
Kľúčová výzva pre verejnú politiku preto spočíva v odpovediach na otázky podobné týmto: 1) Ako cez vzdelávací systém a podnikateľské prostredie zabezpečiť, že naše deti budú podstatne schopnejšie a výkonnejšie než my? Mimochodom, ide o obzvlášť dôležitú otázku aj v spojitosti so širokými vrstvami obyvateľstva, ktoré sú dnes dlhodobo nezamestna(teľ)né. 2) Aké zmeny sú nutné v zdravotníctve, aby sme žili dlhšie a mali silu i chuť pracovať dlhšie? 3) Ako nastaviť migračnú a sociálnu politiku, aby sa maximalizovali prínosy z migrácie pre celú spoločnosť?
Úspešné zvládnutie týchto výziev je kľúčom k tomu, aby starnutie na úrovni spoločnosti neznamenalo úpadok životnej úrovne – ako sa to často vníma na úrovni jednotlivca. V tomto procese je dôležité, aby vzniklo správne spoločenské prostredie, v ktorom politici budú mať motiváciu hľadať odpovede na spomínané dlhodobé výzvy. Práve preto hodnotenie dlhodobej udržateľnosti verejných financií – ako ho pripravuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť – odmeňuje iniciatívy prospešné pre naše deti či vnúčatá, teda ďaleko za horizontom jedného volebného obdobia, aj keď sú dnes spojené s vyššími dlhmi či daňami, nevraviac o politických nákladoch. Rada nemá mandát vyberať či odporúčať mix vhodných stratégií, no ponúka verejnosti súvislosti rôznych rozhodnutí. V našej štúdii je preto vyrátané, čo znamenajú rôzne rozhodnutia politikov pre životnú úroveň ľudí, osobitne dôchodcov, dnes i v budúcnosti. Ďalej je to už na nás všetkých, na anonymnom elektoráte.
