Áno, pán komisár

Mnohí už dlho podozrievajú Európsku komisiu (EK, Komisiu) z toho, že pri svojich odporúčaniach ignoruje ustanovenia Paktu stability a rastu. Osobne som mal skôr tendenciu byť zhovievavý, veriac, že Komisia hrá zložitú hru nie celkom z vlastnej vôle. Začínam však mať vážne obavy.

V uplynulých dňoch totiž EK publikovala „interpretačnú komunikáciu“ vo vzťahu k uplatňovaniu európskych rozpočtových pravidiel. V snahe skĺbiť konsolidáciu rozpočtov s potrebou krátkodobého rastu a reforiem vo fungovaní hospodárstva krajín únie k nim EK pristupovala v poslednej dobe flexibilne. S úmyslom vniesť viac svetla do tohto procesu sa teraz rozhodla dať na papier svoju interpretáciu pravidiel, ktorá má platiť aj do budúcna.

Je to zaujímavé čítanie. Môžeme sa nespočetne veľakrát (štyrikrát len na prvej strane) dočítať, že pravidlá naďalej platia. Cieľom publikácie je teda samozrejme iba poskytnúť usmernenie, ale v žiadnom prípade pravidlá meniť. Človek by aj veril, keby nepozeral toľko seriálov.

Očami skeptika je potom usmernenie zároveň aj čítaním smutným. Pred našimi očami sa rozkladá systém, ktorý mohol aspoň istú dobu pôsobiť ako pilier stability a vypočítateľnosti v hospodárskej politike. Azda najväčším klincom do rakvy Paktu je fakt, že podľa novej interpretácie sa aj plán hospodárskych reforiem bude považovať za dostatočný dôvod na zhovievavosť ohľadom termínu zníženia deficitu pod kritickú hranicu 3 percent HDP. V horších časoch bude tiež možné odďaľovať dosiahnutie vyrovnaného hospodárenia odvolávajúc sa na pro-rastové investičné stimuly.

Aby nedošlo k omylu, nemyslím si, že podobné zámery sú zlé. Reformy potrebuje Európa ako soľ a v istých regiónoch sa veru zídu aj stimuly. Som dokonca aj za prižmúrenie oka, ak krajina robí správnu vec. Toto však systém (správne a v rozumnej miere) umožňoval aj doteraz bez siahodlhých výkladov a drobné metodické zmeny mohli spraviť veci ešte prehľadnejšími. Komisia sa však vybrala iným smerom a teraz okrem iného chce, aby sme uverili, že povedzme natiahnutie optického kábla do Terchovej je to isté ako zásadná dôchodková reforma. Dôveryhodne plánované reformy majú mať zase rovnaké postavenie výnimočnej udalosti ako veľká hospodárska kríza, čo by mohol niekto považovať aj za vtip.

Z palice, ktorá mala byť hlavne výchovným nástrojom na vštiepenie rozpočtovej disciplíny, sa tak stáva prútik, ktorým sa EK teraz už oficiálne oháňa všetkými smermi a rieši pomaly aj svetový mier. Čakal som, že po prijatí potrebných opatrení na oživenie investícií na centrálnej úrovni, únia skôr odbremení Pakt od ťarchy naliehavej potreby pomôcť rastu. Stáva sa opak.

Pozornému čitateľovi neujdú v texte drobné perličky. „Rovnaké zaobchádzanie neznamená šitie na jednu mieru“, hlása dokument. Samozrejme toto sa má vzťahovať na výsledné hodnotenie krajín na základe analýz, ktoré – neuhádli by ste – sú šité na jednu mieru, a to napriek desaťročiu ostrej kritiky zo všetkých strán. Úsmevné je aj konštatovanie, že labyrint európskych rozpočtových pravidiel je niekedy komplexný z nevyhnutnosti („A inokedy z akého dôvodu, páni autori?“, natíska sa otázka).

Vráťme sa ale k podstate problému a jej dôsledkom. Podľa môjho názoru, tlak na rozumné rozpočtové hospodárenie môže po týchto zmenách prichádzať iba z národných pravidiel a inštitúcií, ako aj samozrejme z trhu. V kontexte Slovenska to znamená, že okrem prísneho pohľadu našich veriteľov je dlhová brzda momentálne jediným disciplinujúcim prvkom ovplyvňujúcim hospodárenie vlády. Ciest „na koberček“ do Bruselu sa už šikovnejší minister nemusí báť. Pokiaľ sa s konsolidáciou trápi aspoň jedna vplyvná veľká krajina, stačí mu na akékoľvek výčitky povedať „Áno, pán komisár“ a sofistikovane sa tváriť, že niečo naozaj spraví.