Pri vyhodnocovaní pravdepodobnosti defaultu na dlhodobé záväzky vychádzame z myšlienky fiškálneho limitu (Múčka (2016)), ktorý predstavuje maximálnu úroveň čistého dlhu (verejný dlh očistený o likvidné finančné aktíva), ktorú ešte vie vláda dlhodobo obslúžiť. Definujeme ho ako maximálnu súčasnú očakávanú hodnotu súčtu všetkých budúcich primárnych prebytkov štátneho rozpočtu. Ich súčasná hodnota (určená pomocou stochastického diskontného faktora) vychádza z očakávaného vývoja úrokových sadzieb dlhodobých štátnych dlhopisov, ktoré so sebou nesú riziko nesplatenia. Pre danú úroveň vládnych primárnych výdavkov a nastavenia výdavkových politík je fiškálny limit previazaný s vrcholom Lafferovej krivky, kde sú daňové výnosy vlády najvyššie možné. V prípade dosiahnutia fiškálneho limitu vláda nie je schopná stabilizovať dlh znižovaním výdavkov, ani zvyšovaním a nastáva čiastočný default.
V kontexte Slovenska sú hlavnými príčinami ovplyvňujúcimi riziko defaultu dlhodobé projekcie výdavkov citlivých na starnutie populácie a očakávaného rastu ekonomiky, očakávania o fiškálnej politike a jej kredibilite, turbulencie v hospodárskom cykle, vývoj na finančných trhoch a externé šoky. Problém riedenia dlhu (Múčka a Ódor (2017)) vzniká okamžite, akonáhle vláda financuje svoje primárne deficity vydávaním viacročných dlhopisov, nakoľko neberie do úvahy vplyv nového dlhu na cenu už existujúcich záväzkov a v momente emisie nevie kontrolovať ani správanie budúcich vlád. Investori zohľadňujú možné emisie až do splatnosti aktuálne vydaných dlhopisov vo forme dnes účtovaných rizikových prirážok, čo okamžite predražuje zadlžovanie a zvyšuje riziko defaultu na dlhodobé záväzky.
Stochastický charakter fiškálneho limitu, jeho previazanosti s kreditnými rizikovými prirážkami, ako aj vplyv turbulencií v hospodárskom cykle a externých šokov na dynamiku zadlženia určujú nedeterministický charakter určeného vývoja pravdepodobnosti defaultu. Je teda nutné sledovať nielen najpravdepodobnejšiu trajektóriu jej vývoja, ale aj intervaly spoľahlivosti.
