Najmä pre ekonómov. Traduje sa, že prvý zákon ekonómie hovorí, že pre každého ekonóma existuje rovnaký ekonóm s opačným názorom. Druhý zákon ekonómie tvrdí, že obidvaja sa mýlia.
Je veľa dôvodov prečo vznikajú podobné vtipy (sčasti oprávnene), avšak netreba zabúdať ani na to, že za posledné desaťročia sú oblasti, kde výkon hospodárskej politiky napredoval. Pre niektorých to bude znieť čudne, ale menová politika prešla obrovskou transformáciou od čias „veľkej inflácie“ v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.
Kým rozhodnutia o úrokových sadzbách boli predtým v rukách politikov, v súčasnosti už ťažko nájsť krajinu bez nezávislej centrálnej banky, inflačných cieľov a otvorenej komunikácie. Iste, nie všetko je ideálne (najmä ak s úrokmi narazíme na nulu), ale treba uznať, že odpolitizovanie dôležitých procesov v oblasti menovej politiky je významný krok vpred. Pre Alana Blindera – popredného amerického ekonóma – až na toľko významný, že to nazýva „tichou revolúciou.“ Pozorný čitateľ sa určite pýta, či sa môže fiškálna politika naučiť niečo od menovej politiky v otázkach depolitizácie niektorých aspektov? Presne túto otázku som mal aj ja, a preto som sa rozhodol o tom napísať diskusnú štúdiu.
Ako správny ekonóm, mojou odpoveďou je áno aj nie. Úplnú paralelu medzi menovou a fiškálnou politikou nemožno urobiť z dvoch dôvodov: fiškálna politika má veľké redistribučné efekty1 a ovplyvňuje aj ponukovú stranu ekonomiky (napríklad cez štruktúru zdaňovania). Na druhej strane, existuje mnoho aspektov fiškálnej politiky, kde by rozhodne nemali rozhodovať politici. Poslanec parlamentu zrejme nevie lepšie odhadovať HDP, vývoj daňových príjmov alebo dlhu ako technokrati. Takisto nie je vhodné, ak parlament rozhoduje o zákonoch bez poznania komplexných vplyvov novej legislatívy. Bohužiaľ, ešte často sa stáva v mnohých krajinách, že tieto prepočty buď úplne absentujú alebo boli vyhotovené skôr na základe želaní politikov ako ekonomických faktov. Alchýmia a voodoo ešte stále príliš často porážajú poctivé vedecké prepočty (v menovej politike už oveľa menej).
Ako argumentujem v štúdii, fiškálna politika by mohla štyri veci odkukať od menovej: jednoduché pravidlá, vplyv nezávislých inštitúcií, transparentnosť a výskum. Priblížili by sme sa tak stavu, kedy by na jednej strane tak voliči ako aj finančné trhy vedeli lepšie sledovať skutočný vývoj verejných financií a na strane druhej by aj politici mali viac zviazané ruky pri populistických návrhoch. Smerujeme k niečomu podobnému v eurozóne?
Pravdou je, že nezávislé fiškálne inštitúcie vznikajú v Európe ako huby po daždi a aj nových fiškálnych pravidiel je neúrekom, no stále si myslím, že sme ďaleko od optimálneho riešenia. O viacerých problémoch novej fiškálnej architektúry v Európe som už písal tu. K nim by som ešte pridal, že v praxi existujú priepastné rozdiely medzi kapacitami, transparentnosťou a úrovňou poznania na národnej úrovni napriek posilneniu pravidiel a vzniku nových inštitúcií. Kritizovať je jednoduché, ale aké by mohli byť riešenia?
Podľa môjho názoru by sa fiškálne rámce mali viac sústrediť na národné špecifiká. Jednotné európske pravidlá nemôžu byť optimálne, ak malá krajina unesie oveľa menej dlhu ako veľká (Nemecko, Taliansko) alebo ak sú dôvody pre sklon k deficitom odlišné medzi členskými štátmi. Preto navrhujem, aby mix národných pravidiel a lokálnych fiškálnych inštitúcií bol prvou líniou obrany proti nadmernému míňaniu. Centrálna (európska) úroveň by v tomto modeli nezasahovala do každoročných detailov rozpočtov jednotlivých krajín ale len v prípade, ak situácia už ohrozuje celú eurozónu (napríklad cez kanál nákazy). Inak povedané, lokálne fiškálne rámce by hľadali optimálnu trajektóriu pre krajinu, kým celoeurópske pravidlá by boli len akousi obranou proti excesom. Ak krajina má svoju dlhovú trajektóriu pod kontrolou, európski úradníci by kontrolovali len súlad fiškálneho rámca s minimálnymi štandardmi, ktoré by sa týkali definície lokálnych fiškálnych pravidiel a profesionality a nezávislosti fiškálnych rád.
Výhodou takéhoto usporiadania by bolo, že rozpočtová zodpovednosť by bola primárne národnou záležitosťou. Krajiny by konsolidovali nie preto, lebo im to niekto prikáže, ale preto lebo to je pre nich prospešné. Je však takýto model reálny? Myslím si, že v dlhšom horizonte áno. Ostáva len dúfať, že pre toto obdobie nebudú platiť Keynesove slová.
1 Avšak treba dodať, že niektoré nekonvenčné formy menovej politiky (nakupovanie vybraných aktív centrálnou bankou) ho majú tiež.
