V najnovšej správe o dlhodobej udržateľnosti1 sme priniesli dve novinky, ktoré zaujímavým spôsobom rozširujú pohľad na verejné financie.
Prvou sú generačné účty a druhou väzby medzi vývojom deficitu a dlhu a ekonomickým rastom. O čo v nich ide?
Ak nerátame s bankrotom krajiny, tak v dlhodobom horizonte budú musieť dlh splatiť buď súčasné alebo budúce generácie. Je preto legitímne sa pýtať, koľko finančného bremena prenášame na našich potomkov. Okrem toho, vplyv vládnych politík na jednotlivé populačné ročníky je taktiež zaujímavou otázkou, ktorá sa málokedy skúma (najčastejšie sú počítané dopady podľa príjmu). Generačné účty nám umožňujú kvalifikovane odpovedať na vyššie položené otázky.
Začnime aktuálnym stavom. Rozdeľme príjmy a výdavky verejných financií podľa toho, ktoré vekové kohorty koľko platia a koľko dostávajú. Vekové profily je možné nájsť pri 71% príjmov a 51% výdavkov verejnej správy. Tam, kde neexistujú (koľko z armády benefitujú 20-roční?) predpokladajme, že každý má rovnaký úžitok alebo platí rovnakú sumu. Potom dostaneme nasledujúci obrázok:
Verejnosť má veľmi často pocit (niekedy oprávnene), že do rozpočtu platí veľa a dostáva z neho málo. V skutočnosti je však hospodárenie štátu deficitné, čo napríklad pre rok 2013 znamená, že priemerný Slovák dostáva o 470 eur viac než platí (červená čiara). Ako však vieme, priemer môže skryť významné rozdiely a tak je aj v tomto prípade. Deti sú čistými príjemcami z rozpočtu v ročnej sume cca 4 000 eur. Najviac však dostávajú v čistom dôchodcovia cez penzie a zdravotnú starostlivosť (niektorí až 8 400 eur za rok). Kto to financuje? Pochopiteľne aktívna populácia t.j. najmä 30 až 50- roční. Najväčším čistým prispievateľom do rozpočtu sú 42-roční so sumou 4 576 eur. A samozrejme budúce generácie, nakoľko na nich súčasne žijúce populačné ročníky presunú (za predpokladu nezmenených politík do ich smrti) takmer 200% z HDP.
Tento nástroj v budúcnosti umožní lepšie vyhodnocovať následky opatrení. Napríklad, keby niekto zvýšil odvody a dodatočné príjmy by využil na zvýšenie existujúcich dôchodkov, z fiškálneho hľadiska by sa nič nezmenilo. Avšak z generačného pohľadu by išlo o významný presun prostriedkov od ľudí medzi 30. až 50. rokom života k starším populačným ročníkom. Navyše generačné účty v budúcnosti pomôžu sledovať tieto efekty na celoživotnom horizonte.
Druhou zaujímavou inováciou v správe je analýza väzieb medzi fiškálnym a makroekonomickým scenárom. Väčšina dlhodobých projekcií medzinárodných inštitúcií je zostrojená na nemennom makroekonomickom scenári. S dlhom a deficitom sa môže stať čokoľvek, rast HDP sa nemení. Vieme, že reálny svet je trochu komplikovanejší. Spotrebitelia, podniky ako aj finančné trhy reagujú na vývoj základných fiškálnych veličín. Investori začínajú pýtať vyššie úroky pri rastúcom dlhu, ktoré sa objavia aj v cenách kapitálu pre podniky, vyšší deficit zas vytláča súkromné investície. Nasledujúci graf ukazuje, čo sa stane so scenárom nezmenených vládnych politík (základný scenár), ak tieto efekty zoberieme do úvahy. V základnom scenári dlh rastie postupne a úroveň 100% z HDP (volená len pre ilustráciu) dosiahne v roku 2036. Keď však zohľadníme dynamické efekty, vidíme, že 100% z HDP môžeme dosiahnuť už o dve volebné obdobia (8 rokov) skôr. Času na konsolidáciu je teda menej, než sa to na prvý pohľad zdá.
