Viktor Novysedlák, Zuzana Siebertová, Norbert Švarda
V posledných dňoch sa v médiách aj v rôznych diskusiách narába s pojmami ako chudobou ohrozené skupiny obyvateľstva. Slúži to ako podporný argument pri predstavovaní opatrení politických strán, aktuálne najmä podpore rodín.
V prvom rade je potrebné si ujasniť to, že pojem chudoba nie je na Slovensku legislatívne upravený. K meraniu chudoby sa tak dá pristúpiť dvoma rôznymi spôsobmi. Jeden prístup poskytuje pohľad cez výdavky domácností, v druhom prístupe je základom rozloženie príjmov všetkých domácností. Tieto dva prístupy v súčasnosti vedú k diametrálne odlišným záverom o tom, koľko ľudí je na Slovensku považovaných za chudobných.
Životné minimum ako hranica absolútnej chudoby
Skúsme si rozobrať prvý prístup cez výdavky domácností. Tento prístup je dôležitý aj z toho pohľadu, že na Slovensku bol rozhodujúci pre legislatívne nastavenie sociálneho systému formou pomoci v hmotnej núdzi. Pomoc v hmotnej núdzi je aj najčastejšie spoločnosťou vnímaná ako synonymum chudoby. Pomoc v hmotnej núdzi je založená na inštitúte „životného minima“. Životné minimum je priamo definované ako spoločensky uznaná minimálna úroveň čistých príjmov osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Štát poskytne sociálnu pomoc osobám a domácnostiam, ak ich príjmy nedosahujú úroveň stanoveného životného minima[1]. Hodnota životného minima bola naposledy zreformovaná v roku 1998, jeho sumy sú odvtedy iba pravidelne valorizované mechanizmom stanoveným v roku 2001[2]. Životné minimum bolo nastavené tak, aby odzrkadľovalo výdavky domácností na ich základné potreby (výdavky na výživu, ostatné základné osobné potreby a výdavky spojené s prevádzkou domácností)[3] a môžeme ho v súčasnosti v podmienkach Slovenska vnímať tiež ako hranicu absolútnej chudoby.
Keď chudoba znamená mať menej ako ostatní
Druhým konceptom je meranie príjmovej chudoby podľa výšky disponibilných príjmov domácností. Zjednodušene povedané, domácnosti s nižším príjmom ako väčšina domácností, sú považované za domácnosti ohrozené chudobou, nakoľko sú tieto domácnosti vylúčené z účasti na „bežnom“ štandarde spoločnosti. Vyjadrené technicky, pod hranicou chudoby sú tie domácnosti, ktorých príjmy nedosahujú vypočítanú hranicu stanovenú ako 60 % mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu[4]. Túto hranicu (vyjadrenú v eurách) každoročne vypočítava Štatistický úrad na základe údajov z výberového zisťovania EU-SILC. A keďže tu sa sleduje úroveň príjmov danej domácnosti voči príjmom iných domácností, ide o relatívnu hranicu chudoby[5]. Zároveň netreba opomenúť fakt, že hodnota 60% je arbitrárne stanovená hranica používaná v krajinách EÚ, pričom pre dokumentáciu variability údajov sa zvyčajne publikujú aj hranice chudoby na úrovni 40 %, 50 % a 70 % mediánu.
S rastom bohatstva spoločnosti sa chudobní stali chudobnejšími
Zaujímavé je porovnať výsledky vychádzajúce z týchto dvoch konceptov. V roku 2004 bola hodnota životného minima vyššia ako hranica chudoby pre dvojicu s dvoma deťmi, avšak v súčasnosti je hodnota životného minima voči hranici príjmovej chudoby približne na polovičnej úrovni. Dôvodom je skutočnosť, že životné minimum predstavujúce výdavky domácností, nereflektuje rast príjmov v ekonomike.
Poznámka: údaje z EU-SILC zobrazujú hodnoty v príjmovom referenčnom období. Životné minimum sa každoročne mení k 1.7., v grafe je zobrazená hodnota platná k 31. 12. daného roka. Rodina (2+2) označuje dvojicu s dvoma deťmi do 14 rokov. Hranica príjmovej chudoby je stanovená ako 60 % mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu domácností.
Zdroj: EUROSTAT (EU-SILC), výpočty RRZ
Počet ľudí ohrozených príjmovou chudobou je relatívne stabilný, závisí od ekonomického cyklu (v recesii alebo ekonomickom spomalení sa počet chudobných zvyšuje). Podiel počtu ľudí v hmotnej núdzi a pod hranicou príjmovej chudoby bol stabilný až do roku 2014, nepresiahol dvojnásobok. Po roku 2014 začal počet poberateľov dávky v hmotnej núdzi významne klesať[6], kým počet ľudí pod hranicou príjmovej chudoby sa významne nemenil. Výsledkom je, že napriek podobnému počtu ľudí ohrozených (relatívnou) príjmovou chudobou, štát nastavením sociálneho systému pomáha čoraz menšej skupine ľudí v hmotnej núdzi. Podiel počtu ľudí pod hranicou chudoby na poberateľoch dávky v hmotnej núdzi sa zvýšil z dvojnásobku na päťnásobok.
Poznámka: údaje z EU-SILC zobrazujú hodnoty v príjmovom referenčnom období. Priemerný počet poberateľov PHN vrátane spoluposudzovaných osôb v tisíckach osôb. Hranica príjmovej chudoby je stanovená ako 60 % mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu domácností.
Zdroj: EUROSTAT (EU-SILC), UPSVaR, výpočty RRZ
Životné minimum by malo definovať ciele sociálnej politiky štátu
Nožnice medzi tým, ako rástli príjmy v ekonomike a tým, koho štát podporuje cez svoj sociálny systém sa výrazne otvorili. Prirodzene sa vynára otázka, či súčasná úroveň životného minima, a teda komu štát cez svoj sociálny systém pomáha, zodpovedá realite vývoja ekonomiky v posledných rokoch a teda zohľadneniu vyššieho priemerného životného štandardu obyvateľstva. Navyše, životné minimum vstupuje ako parameter aj do daňového systému. Pomalý rast životného minima vedie k nárastu zdaňovania nízkopríjmových jednotlivcov, keď napr. teraz platia dane aj z minimálnej mzdy[7]. Do zabudnutia z tohto dôvodu odišla zamestnanecká prémia, ale aj fixne nastavená odvodová odpočítateľná položka na zdravotné poistenie, ako odporúčané hlavné nástroje zníženia daňového zaťaženia nízkych príjmov a zvýšenia motivácie pracovať. Systém sociálnej podpory tak nemožno vnímať izolovane od ostatných nástrojov sociálnej politiky.
Životné minimum je efektívnym prvkom sociálneho systému len ak je pravidelne prehodnocovaná jeho úroveň a zároveň je nastavený vhodný valorizačný mechanizmus[8]. Jeho úroveň však v dôsledku štrukturálnych zmien a aplikovanej valorizácie nemusí zodpovedať základným potrebám domácností a teda je vysoko pravdepodobné, že v súčasnosti už neplní svoju funkciu správne. Navyše, v súčasnosti je systém poskytovania pomoci v hmotnej núdzi legislatívne nastavený tak, že je v ňom výrazne prítomný prvok pracovnej aktivácie, keďže aj plnú sumu základnej dávky je potrebné odpracovať. Preto prípadné zvýšenie súm životného minima, a nevyhnutne aj dávok, nemusí automaticky znamenať zníženie motivácie pracovať. Rozšíri sa však okruh poberateľov dávky, čiže tých, ktorí pomoc potrebujú.
Kľúčovou otázkou teda je, do akej miery má životné minimum ako „spoločensky uznaná hranica chudoby“ zohľadňovať aj rast bohatstva krajiny, a teda do akej miery má ísť nie o absolútnu hranicu chudoby, ale aj relatívnu. To má aj zásadné implikácie pre to, aké ciele má náš sociálny systém plniť. A preto je legitímne sa pýtať, ak je domácnosť s deťmi ohrozená príjmovou chudobou a je to používané ako argument v prospech masívneho navyšovania vládnych výdavkov, prečo sa nezaoberáme tým, ako zlepšiť existujúci sociálny systém. A to tak, aby efektívnym, finančne menej nákladným spôsobom a dlhodobo cielil podporu všetkým, ktorí to naozaj potrebujú. Bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú nezaopatrené deti.
Poznámky:
[1] Systém pomoci v hmotnej núdzi tvorí základná dávka a viacero príspevkov, ktoré sú stanovené nezávisle od výšky životného minima. Výška základnej dávky sa odvíja od štruktúry domácnosti – rozlišuje sa či ide o jednotlivca, jednotlivca s menej alebo viac ako štyrmi deťmi, dvojicu bez detí, dvojicu s menej alebo viac ako štyrmi deťmi. Poskytovanie príspevkov je viazané na splnenie určitých podmienok v závislosti od životnej situácie žiadateľa. Výška pomoci v hmotnej núdzi je daná ako rozdiel medzi sumou nárokov na dávku a jednotlivé príspevky a príjmom.
[2] Sumy životného minima sa upravujú vždy k 1. júlu bežného kalendárneho roka na základe koeficientu rastu čistých peňažných príjmov na osobu alebo koeficientu rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností.
[3] Spôsob valorizácie životného minima je samo o sebe problém, nakoľko pri aktuálnej valorizácii sa mixujú dva princípy – príjmový (zvyšovanie o rast príjmov) a výdavkový (zvyšovanie o infláciu), pričom sa životné minimum každoročne zvýši o nižší nárast z týchto dvoch indikátorov. To spôsobuje, že životné minimum nesleduje ani príjmový koncept (z povahy definície to asi ani nebolo zámerom), ale ani výdavkový, nakoľko nemusí zohľadniť v plnej miere ani rast životných nákladov.
[4] Ekvivalentný disponibilný príjem odzrkadľuje rozdiely vo veľkosti a štruktúre domácností. Vypočíta sa tak, že celkový disponibilný príjem všetkých členov domácnosti sa vydelí jej ekvivalentnou veľkosťou (sumou váh jednotlivých členov domácnosti: váha 1 prvý dospelý, váha 0,5 druhý dospelý a každý ďalší člen starší ako 14 rokov a váha 0,3 každé dieťa mladšie ako 14 rokov).
[5] Hlavným ukazovateľom, ktorý Štatistický úrad meria, je počet osôb ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením. Inými slovami, okrem konceptu príjmovej chudoby sa zohľadňujú aj ďalšie dve dimenzie a to materiálna deprivácia a vylúčenie z trhu práce.
[6] V Správe o vývoji sociálneho systému uvádzame, že k poklesu počtu poberateľov dávky prispela najmä legislatívna zmena v roku 2014, na základe ktorej sa posilnila požiadavka aktivácie a získanie plnej sumy dávky je pre plnoletých členov domácnosti podmienené vykonávaním pracovných činností.
[7] Minimálnu mzdu je možné vnímať ako ďalší z ochranných prvkov, ktorým štát v tomto prípade prenáša podporu nízkopríjmových na zamestnávateľov. Hodnota minimálnej mzdy bola v posledných rokoch zvyšovaná podstatne rýchlejšie ako rástlo životné minimum.
[8] Ten súčasný nie je vhodný už len z toho dôvodu, že nekopíruje rast nákladov nízkopríjmových domácnosti. Problematické je použitie nižšieho z dvoch indikátorov. Nelogickým sa zdá byť pri danom koncepte aj zahrnutie rastu disponibilných príjmov domácností, čo by indikovalo relatívny koncept, avšak nevhodne použitý.
Galéria
